Jozef Švikruha: Metamorfózy hudby
Jozef Švikruha: Metamorfózy Hudby
Vernisáž 15.11.2023 v Galerii Vladimíra Hrocha od 17.00h
Stávame sa svedkami malého prekvapenia: Jozef Švikruha, známy trenčiansky maliar a dlhoročný výtvarný pedagóg, opustil žáner krajinomaľby, ktorý bol pre jeho tvorbu ikonický, aby vstúpil do sveta klasickej hudby. Kým jeho krajinárske kompozície ladené v baladickej atmosfére, v tónoch zimnej alebo jesennej palety, charakterizoval ľahko rozpoznateľný rukopis a kultivovaná olejomaľba, tri desiatky vystavovaných diel predstavujú výrazný posun novým smerom. Ponorenie sa do sveta hudby prinieslo zmenu palety, olejové farby boli nahradené akrylovými, štylizovaný krajinársky terén ustúpil pred farebnou plochou. Kontakt s realizmom však úplne nevymizol, ani pohrávanie sa s priestorom, s ilúziami hĺbok, ani príklon ku komplementárnej farebnosti, hoci farebné kontrasty zjavne pribudli. Jozef Švikruha zotrval pri komornom formáte, čo je ľudsky vysvetliteľné podmienkami, v ktorých maľby vznikali, ale aj priznaním, že fyzická kondícia je pre každého maliara objektívnym faktorom, ktorý sa podieľa na výsledku. Na druhej strane je tu umelcov neprehliadnuteľný osobitý, jedinečný esprit, ktorý sa prejavuje ako vášeň pre maľbu aj hudbu, či pre život a jeho neopakovateľnú krásu vôbec. Jeho „obrazové nádoby“ prekypujúce hlbokým citom a potešením z rozkoše nemožno pomenovať inak, iba hedonizmus. Estetický hedonizmus!
Vizuálna interpretácia hudby sprevádza dejiny výtvarnej moderny od jej počiatkov a pretrváva aj v súčasnosti. To platí tiež o najnovších dielach Jozefa Švikruhu, ktorý si prirodzene osvojil výrazové prostriedky orfického kubizmu. V dielach Roberta Delaunaysa či Františka Kupku možno objaviť viaceré nenútené analógie, no nekopíruje ich. Číra esencia farby plynie na plátnach Jozefa Švikruhu podobne ako Čajkovského hudba éterom, no nejde o ilustráciu hudobného diela. Dominujúce vertikály či citácie detailov hudobných nástrojov síce určujú rytmus, základom je však farba, ktorou hudobne nadaný maliar premieňa tonalitu, dynamiku, melodiku a harmóniu raz na kontrastné, inokedy zas na komplementárne farebné kompozície. Sons voilés znejú v pozadí, pred očami ožíva canzonetta… farebné spektrum vyústi do čistej bielej.
Inšpiráciou, ktorú prezrádzajú názvy malieb, boli najznámejšie opusy európskych klasikov, napríklad P. I. Čajkovského, M. P. Musorgského, W. A. Mozarta, F. Mendelssohna-Bartholdyho, J. S. Bacha, A. Vivaldiho, J. Haydna, J. Brahmsa, G. Bizeta, M. Ravela, C. Saint Saensa či A. Corelliho. Ich výber je výhradne subjektívny. Jozef Švikruha ním vymedzil hranice nových tvorivých podnetov, aby obohatil a rozšíril svoj repertoár. Niekto by si mohol jeho započúvanie sa do farieb alebo ozvenu tvarov vysvetliť ako synestéziu, ktorá bola známa napríklad u N. A. Rimského-Korsakova alebo A. N. Skriabina. Pravdou však je prosté autorovo hľadanie cesty, ako staronovú skúsenosť nechať preniknúť do svojho maliarskeho videnia. Zberateľov krajinomalieb Jozefa Švikruhu motivovali spomienky na rodisko, na kraj srdca. Tentokrát tou motiváciou môže byť súzvuk hudobne vzdelaných duší alebo, parafrázajúc slová Immanuela Kanta, potešenie prostredníctvom harmonickej súhry rozumu a predstavivosti (Kritik der Urteilskraft, 1790).
Mgr. Martin Šugár, Ph.D., historik umenia v Galérii umenia Ernest Zmetáka v Nových Zámkoch a súdny znalec pre umelecké diela a starožitnost
