Jana Čepa: Z krajiny do krajiny
Čtvrtou listopadovou středu (22. 11.) můžete být od 17.00 v Redutě svědky slavnostního zahájení výstavy další z účastnic loňského hradišťského plenéru – Jany Čepa.
Její obrazy v chodbách tohoto barokního kulturního objektu vystřídají díla Anny Waligórske, s níž ji pojí nejen vzpomínky na plenér, ale zejména letité přátelství.
"Již název „Z krajiny do krajiny“ naznačuje, že se bude jednat o dvě podoby téhož příběhu. Navzájem se propojují a komunikují, i když jsou na první pohled odlišné," vysvětluje autorka.
***
Ku krajine:
V maľbe som zvolila reč symbolov k uchopeniu vlastného vnútra. Krajina, dôverne známe prostredie, ktorým sa nechávam obklopovať, mi poskytla priestor vnímať transcendentno skrz námety, ktoré sa mi akoby samé ponúkajú a absentujú balast a prvky, ktoré sú k životu len málo potrebné.
Pojem prázdna, tak dôležitého pre čínsku krajinomaľbu, sa stal dôležitým prvkom mojej práce, kde je farebná škála vyberaná zámerne monochrómne. Vznikajú tak prírodné motívy akoby až "presiaknuté citom", kde príroda vytvára len akúsi kulisu k uchopeniu neuchopiteľného - svetla, nálady, pocitu z krajiny. Oko diváka tým navádzam k samotnej podstate obrazu, k videniu neviditeľného.
A hmota, ktorá zrazu naberá na sile, ustupuje priezračnosti oblohy, ktorá spoločne so svetlom dáva charakter obrazu.
Farba, objavujúc sa čoraz častejšie, si nachádza pevné miesto v maliarskom sebavyjadrení. Nahrádza pocity prchavého momentu danej chvíle. Ako hudobná skladba, ktorá potrebuje stále komplikovanejšie partitúry, aby sa stala celistvou a došlo k jej naplneniu.
K lesu:
Ponoréním sa do lesa získavajú moje obrazy nový rozmer. Vyťahujem podstatu zobrazovaného z hĺbky zeme, bez osobných nánosov vnímania a následného zobrazovania skutočnosti. Od momentu zrodu lesa, až k jeho opätovnému prebudeniu do nového života. Opakovaným vchádzaním do krajiny sa stále viac približujem k uchopeniu podstaty bytia.
Cez hustý porast stromov, do útrob lesa preniká svetlo útržkovito. Pomedzi konáre prechádza len nepatrné množstvo slnečného svitu. V tme zakorenené, svetlom vymodelované tieňové divadlo vytvára v oku diváka nezameniteľnú atmosféru. Dostatočne silnú k uchváteniu pozorovateľa, vtiahnutého do obrazu. Bez tejto fascinácie zostane scenéria obdarená len letmým pohľadom bez nutnosti detailného preskúmania.
Tieň, ako nositeľ príbehu a svetlo z neho vystupujúce pridáva krajine punc mystičnosti a neuchopiteľnosti. Absenciou svetla, ponorením do tmy, porast pohladený lúčom svetla získava na intenzite. Osvetlený v tieni žiari, z hĺbky derie sa na povrch, od pochopenia tmy, v čistote. Vrýva sa pod povrch vecí k absolútnosti. Neha tieňov prebudená v cite odkrýva temnú stránku podstaty bytia. Prechodom cez tieň sa postupne odhaľuje jej najčistejšia sila. Nocou sa vnáram do hĺbok lesných zákutí. Očistená tmou a ožiarená zábleskom ranných lúčov nachádzam novú cestu.
